Ukážka: Strácam svoje ja (Genova, Lisa)

Dnes ju nečakali nijaké stretnutia ani semináre. Ani jedna z kníh, periodík či zásielok v pracovni ju nezaujímali. Dan nemal hotové nič, čo by mohla čítať. V pošte nemala nič nové. Lýdiin každodenný e-mail príde až po obede. Sledovala pohyb vonku za oknom. Autá sa rútili pozdĺž zákrut Memorial Drive a bežci bežali pozdĺž ohybov rieky. Vrcholce borovíc sa ohýbali v búrlivom jesennom vetre.

Zo skrine, z priečinka označeného VÝTLAČKY – HOWLANDOVÁ, povyberala všetky fascikle. Bola autorkou viac než stovky publikovaných prác. Držala v rukách tento stoh výskumných článkov, komentárov a recenzií, súhrn myšlienok a názorov celej jej kariéry. Bol ťažký. Jej myšlienky a názory majú svoju váhu. Alebo aspoň mali. Chýbal jej výskum, možnosť premýšľať a zhovárať sa o ňom, jej vlastné nápady a postrehy, elegantné umenie jej vedy.

Odložila hŕby zväzkov a vybrala z knižnice svoju knihu Od molekúl k mysli. Aj tá bola ťažká. Bol to prejav jej písomného úspechu, na ktorý bola najviac hrdá, jej slová a nápady, pospájané s tými Johnovými, vďaka čomu vzniklo niečo, čo bolo v tomto vesmíre jedinečné, čo prinášalo informácie a ovplyvňovalo slová a myšlienky iných ľudí. Predpokladala, že niekedy napíšu ďalšiu. Bez záujmu listovala stránkami. Nemala chuť čítať ani toto.

Ich dom bol od jej kancelárie vzdialený iba míľu a ona sa tam dostala rýchlo a ľahko. Čo teraz? Vošla do kuchyne, aby si spravila čaj. Naplnila čajník vodou, položila ho na sporák a zapla horák na maximum. Išla si vziať čajové vrecúško. Plechová škatuľa, v ktorej ich mala uložené, nebola nikde na linke. Otvorila skrinku, kde bývajú kávové hrnčeky. Namiesto toho hľadela na tri police tanierov. Otvorila skrinku napravo, kde podľa očakávania mali byť rady sklených pohárov, lenže namiesto toho tam boli misy a džbány.

Vytiahla misy a džbány zo skrinky a poukladala ich na linku. Potom vybrala taniere a položila ich vedľa mís a džbánov. Otvorila ďalšiu skrinku. V tej taktiež nebolo nič v poriadku. Na linke sa čoskoro kopili hromady tanierov, mís, džbánov, pohárov na džús, na vodu, na víno, hrncov, panvíc, plastových tanierov, držiakov na hrnce, utierok a strieborného riadu. Celá kuchyňa bola hore nohami. Tak, a kde som to všetko mala predtým? Čajník zapískal a ona nedokázala rozmýšľať. Vypla sporák.

Počula, ako sa otvorili predné dvere. Och, bože, John sa vrátil tak skoro.

„John, čo si to povyvádzal v kuchyni?“ zavolala.

„Alice, čo to robíš?“

Ženský hlas ju prekvapil.

„Och, Lauren, vydesila si ma.“

Bola to jej susedka, ktorá bývala naproti cez ulicu. Lauren nepovedala nič.

„Prepáč, nechceš si sadnúť? Chystala som sa spraviť nejaký čaj.“

„Alice, toto nie je tvoja kuchyňa.“

Čože? Poobzerala sa po miestnosti – čierna žulová doska na kuchynskej linke, brezové skrinky, biela dlaždicová podlaha, okno nad výlevkou, napravo od výlevky umývačka riadu, dvojitá trúba. Počkať, ona predsa nemá dvojitú trúbu, či nie? Potom si po prvýkrát všimla chladničku. Usvedčujúci dôkaz. Koláž obrázkov, ktoré na nej boli pripevnené magnetkami, zobrazovali Lauren, Laureninho manžela, Laureninu mačku a deti, ktoré Alice nespoznávala.

„Och, Lauren, pozri, čo som spravila s tvojou kuchyňou. Pomôžem ti dať všetko do poriadku.“

„Netráp sa s tým, Alice. Si v poriadku?“

„Nie, ani nie.“

Chcela sa rozbehnúť domov do svojej vlastnej kuchyne. Nemohli by jednoducho zabudnúť, že sa to stalo? Naozaj musí práve teraz viesť rozhovor o tom, že má Alzheimerovu chorobu? Nenávidela rozhovory o tom, že má Alzheimerovu chorobu.

Alice sa pokúšala rozlúštiť výraz na Laureninej tvári. Bol zmätený a vyľakaný. Prezrádzal jedinú myšlienku: Alice sa asi zbláznila. Alice zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla.

„Mám Alzheimerovu chorobu.“

Otvorila oči. Výraz na Laureninej tvári sa nezmenil.