Váš košík
Hľadať titul
Pripravujeme
Sarah Lark: Dream 2.
Záverečný druhý diel dobrodružstiev Sáry a divokého žrebca Dreama.
Z nemčiny preložil Vojtech Czobor
Najpredávanejšie - február
Knižný klub
Novinky
Nechcete premeškať naše súťaže? Máte záujem o informácie o novinkách? Tu sa môžete prihlásiť:
Náš tip
Kategórie
Ukážka: Nočný jazdec/Do sedla 3. (Féret-Fleury, Ch., Lecourtier, G.)
"Mathieu!"
Vedela som, že nemá zmysel, aby som ho vyvolávala, ale nemohla som si pomôcť, po každých dvoch alebo troch krokoch som musela zakričať jeho meno. Zväzok lúčov z mojej baterky osvetľoval kroviská. Saigon podchvíľou stúpil na nejaký suchý konár, ktorý sa zakaždým zlomil s takým hlasným zapraskaním, až som podskočila. S opratami v ruke som napredovala tak pomaly, ako sa len dalo. Niekoľko metrov predo mnou Helena, jazdiaca na svojej kobyle Annam, prehľadávala podrast s pomocou silnej elektrickej lampy, ktorú držala vo vystretej ruke.
"Mathieu?"
Kdesi na pravej strane som začula hluk motora. Rodičia Mathieua. Vo svojom aute s náhonom na všetky štyri kolesá brázdili s rozsvietenými svetlami miestne cesty ako akýsi predný voj. Vystúpili sme na kopec, pozdĺž ktorého sa tiahol rad borovíc.
"Mathieu!"
Môj hlas znel zachrípnuto. Bola som načisto zničená. Ťažil ma pocit viny. Keďže som, ako obvykle, chcela všetko robiť podľa seba bez toho, aby som niekoho počúvala, bezpochyby som hlboko ranila človeka, ktorý musel každý deň čeliť problémom, o akých som ja nemala ani tušenia. Keby som mala voľnú ruku, najradšej by som si dala zopár faciek.
Hluk motora sa blížil k nám. Na križovatke štátnej hradskej a úzkej miestnej cesty, vedúcej do Puymarinu, sa zjavili dve žlté oči štvorkolky, osvetľujúce udupanú trávu na svahu. Helena zadržala Annam a zastala rovno vedľa dvierok šoféra.
"Stále nič?"
"Nič. Pokračujte smerom k bývalej bani. Dúfam, že tam nešiel, pretože v tých miestach hrozia zosuvy pôdy. Lea a ja sa cestou zastavíme u Lucových starých rodičov. Pán Marchal ho možno videl. Ak v priebehu pol hodiny..."
Helenin hlas bol teraz úplne tichý.
"Ak nič nenájdeme, bude lepšie, keď zavoláme policajtov."
"Len aby..."
Mathieuova mama nedokončila vetu. Pohla sa s autom veľmi zľahka, aby nevystrašila kone. Saigon, ktorého sa v tme vždy zmocňuje nervozita, aj tak uskočil nabok. Pokúšala som sa ho zvládnuť, ako som len najlepšie vedela. Keď som ho hladkala, aby som ho upokojila, pomyslela som si: "Len aby... a ten strašný dotazník by sme mohli doplniť viacerými možnosťami: Len aby... 1) nespadol do banskej šachty, 2) sa nestratil, 3) ho nezrazil kamión, 4) nestretol masového vraha..." Zavrela som oči. Bolo to ako nočná mora. Musím sa zobudiť. Keď si pomyslím, že to všetko som zavinila ja!
"Lea! Si v poriadku?"
Helena chytila opraty môjho koňa.
"Áno. Vlastne nie. Čo budeme robiť?"
"Už som to povedala: požiadame o pomoc Lucovho starého otca. Ak máš pocit, že je toho na teba priveľa, odporúčam ti, aby si sa vrátila do klubu, veď už i tak máme dosť problémov.
"Ale keď... mám o Mathieua strach."
"Aj ja, Lea, aj ja mám strach. Ale to nám nepomôže. Tak teda poďme."
Vedela som, že nemá zmysel, aby som ho vyvolávala, ale nemohla som si pomôcť, po každých dvoch alebo troch krokoch som musela zakričať jeho meno. Zväzok lúčov z mojej baterky osvetľoval kroviská. Saigon podchvíľou stúpil na nejaký suchý konár, ktorý sa zakaždým zlomil s takým hlasným zapraskaním, až som podskočila. S opratami v ruke som napredovala tak pomaly, ako sa len dalo. Niekoľko metrov predo mnou Helena, jazdiaca na svojej kobyle Annam, prehľadávala podrast s pomocou silnej elektrickej lampy, ktorú držala vo vystretej ruke.
"Mathieu?"
Kdesi na pravej strane som začula hluk motora. Rodičia Mathieua. Vo svojom aute s náhonom na všetky štyri kolesá brázdili s rozsvietenými svetlami miestne cesty ako akýsi predný voj. Vystúpili sme na kopec, pozdĺž ktorého sa tiahol rad borovíc.
"Mathieu!"
Môj hlas znel zachrípnuto. Bola som načisto zničená. Ťažil ma pocit viny. Keďže som, ako obvykle, chcela všetko robiť podľa seba bez toho, aby som niekoho počúvala, bezpochyby som hlboko ranila človeka, ktorý musel každý deň čeliť problémom, o akých som ja nemala ani tušenia. Keby som mala voľnú ruku, najradšej by som si dala zopár faciek.
Hluk motora sa blížil k nám. Na križovatke štátnej hradskej a úzkej miestnej cesty, vedúcej do Puymarinu, sa zjavili dve žlté oči štvorkolky, osvetľujúce udupanú trávu na svahu. Helena zadržala Annam a zastala rovno vedľa dvierok šoféra.
"Stále nič?"
"Nič. Pokračujte smerom k bývalej bani. Dúfam, že tam nešiel, pretože v tých miestach hrozia zosuvy pôdy. Lea a ja sa cestou zastavíme u Lucových starých rodičov. Pán Marchal ho možno videl. Ak v priebehu pol hodiny..."
Helenin hlas bol teraz úplne tichý.
"Ak nič nenájdeme, bude lepšie, keď zavoláme policajtov."
"Len aby..."
Mathieuova mama nedokončila vetu. Pohla sa s autom veľmi zľahka, aby nevystrašila kone. Saigon, ktorého sa v tme vždy zmocňuje nervozita, aj tak uskočil nabok. Pokúšala som sa ho zvládnuť, ako som len najlepšie vedela. Keď som ho hladkala, aby som ho upokojila, pomyslela som si: "Len aby... a ten strašný dotazník by sme mohli doplniť viacerými možnosťami: Len aby... 1) nespadol do banskej šachty, 2) sa nestratil, 3) ho nezrazil kamión, 4) nestretol masového vraha..." Zavrela som oči. Bolo to ako nočná mora. Musím sa zobudiť. Keď si pomyslím, že to všetko som zavinila ja!
"Lea! Si v poriadku?"
Helena chytila opraty môjho koňa.
"Áno. Vlastne nie. Čo budeme robiť?"
"Už som to povedala: požiadame o pomoc Lucovho starého otca. Ak máš pocit, že je toho na teba priveľa, odporúčam ti, aby si sa vrátila do klubu, veď už i tak máme dosť problémov.
"Ale keď... mám o Mathieua strach."
"Aj ja, Lea, aj ja mám strach. Ale to nám nepomôže. Tak teda poďme."