Ukážka: Kým zídete do temnoty (Sedgwick, Marcus)

Nad Chlapcovou hlavou, vysoko nad kamenným podložím Palácového kopca, sa rozprestierala veľkolepá, rozľahlá nádhera samotného Paláca, no Chlapec z toho nevidel vôbec nič. Palác sa trblietal vo výške na pozadí temnej nočnej oblohy ako vzácny drahokam, fakle a svetlá žiarili z každého zdobeného okna, svetlo sa odrážalo tu od pozlátenej strechy palácovej kaplnky, tam od vrchola veže so zvonicou. Palác bol úžasné miesto, vybudovali ho tak, aby okoloidúcich ohúril veľkoleposťou cisárskej rodiny a aby zmenšil význam bežného smrteľníka. Stavali ho veľa rokov, pričom každý cisár k nemu pridal niečo nové, usilujúc sa nájsť spôsob, ako prekonať svojich predchodcov ešte vyumelkovanejšou strechou či s ešte bláznivejšou vežou. Výsledkom bola rozľahlá, do neba siahajúca spleť architektonických halucinácií, nakopených na jedinom nízkom kopci južne od rieky. Palác sa kochal svojou vlastnou nádherou, napokon, ten zázrak ani nebol určený zberbe, žijúcej dole v Meste. Na tých dostatočne zapôsobili vysoké múry a hradby, ktoré Palác obkolesovali. Jeho skutočná krása sa však dala vidieť len zvnútra, z Veľkého dvora, z Cisárskeho trávnika či zo Vznešených záhrad. Tam sa človek mohol zastaviť a s otvorenými ústami hľadieť na oblúky pozlátených striech, na kopuly, pokryté mosadzou a na ozdoby, vytesané z mramoru.

Veľkú časť tejto nádhery teraz ukrývala metrová vrstva snehu, no Chlapec z toho aj tak nevidel vôbec nič. Cez tunel ho doviezli do akéhosi rozľahlého priestoru s vyšším stropom, nachádzajúcim sa hlboko pod zemou, kde voz prevrátili, takže z neho vypadol na chladnú, nemilosrdnú dlažbu a spolu s ním sa vysypal i všetok Valeriánov majetok.

Počul, ako zaškrípali nejaké dvere alebo brána a vzápätí sa ozval zvuk zamykania pevného zámku. Kroky dozneli a všade zavládlo ticho.

Chlapec sa pokúšal prevrátiť sa na chrbát a keď sa mu to podarilo, posadil sa a oprel sa o stenu.

Všade okolo neho panovala čierňava. Zápästie ho stále bolelo po páde v dome, trápila ho zima a bol unavený.

Pokúšal sa uvidieť aspoň niečo, a náhle k nemu čosi doľahlo.

Nejaký zvuk.

Najskôr bol nezreteľný, potom trochu zosilnel a približoval sa k nemu. Znel ako škrabkanie, bol tichý, no predsa výrazný, akoby ho vydávalo nejaké napoly pridusené stvorenie. No vzápätí, práve v okamihu, keď Chlapec nadobudol istotu, že to celé nebol iba výplod jeho fantázie, zvuk stíchol a potom sa úplne vytratil, pričom po sebe niečo zanechal. Zápach.

Pach čerstvej krvi.