Ukážka: Kvapky ohňa (Mlčochová, Jela)

Už keď otvorila dvere, vedela, že niečo nie je v poriadku.
Cítila to. Pocit, že ju ktosi sleduje, bol o poznanie silnejší ako obvykle. Vznášal sa všade vo vzduchu a bol taký intenzívny, že ho takmer bolo vidieť.
Galgan zavrčal, srsť na chrbte sa mu naježila. Opatrne našľapoval, nehlučne kráčal vedľa Sandry, uši mal nastražené. Správal sa celkom inak ako obvykle, keď sa veselo vrúti dnu, prebehne všetky miestnosti, zašteká, aby oznámil celému domu, že už je späť, skontroluje misku, či ho v nej náhodou nečaká nejaká pochúťka, a potom sa bezstarostne zvalí na koberec. Teraz po takom pochabom a rozšantenom psíkovi nebolo ani stopy.
Sandra zastala na prahu, obozretne si prezerala vstupnú miestnosť. Všetko vyzeralo ako obyčajne, každý predmet bol na svojom mieste, prípadne tam, kde ho nechala – lebo často sa stávalo, že
veci nenechávala na svojom mieste. Nikde sa nič nehýbalo, odnikiaľ nebolo počuť ani hláska – iba zo záhrady sem doliehal spev vtákov. Všetko bolo ako predtým.
A predsa bolo niečo iné. Sandra však vôbec netušila, čo by to mohlo byť, a o to to bolo horšie.
Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Pokúsila sa nahovoriť sama sebe, že to nič nie je, napokon, ten pocit, že ju ktosi pozoruje, mala prakticky od začiatku a už si naň pomaly začínala zvykať, pretože nech už bol akokoľvek nepríjemný, nebolo to nič iné, iba pocit. A tie nebývajú nebezpečné. Napriek tomu si uvedomovala, ako v nej narastá strach a zimomriavky na chrbte veľmi rýchlo nahradil pramienok studeného potu, ktorý si začal medzi jej lopatkami raziť cestu smerom nadol.
Čo teraz?
Zaváhala. Možno by mala vyjsť von a z ulice zavolať políciu. To by bolo azda najrozumnejšie, ale na druhej strane... čo ak je ten jej pocit naozaj iba pocitom? Policajti by prišli a nenašli by vôbec nič... čo by im povedala? Že sa jej niečo zdalo, mala akýsi čudný pocit a vyhodnotila ho ako potenciálnu hrozbu?
„Galgan, hľadaj!” prikázala psovi pošepky.
Najprv sa tu teda poobzerá. Predsa len, nechcelo sa jej opäť sa zosmiešňovať. Už nie. A tak pochodovala za psom po dome, obozretne jastrila očami na všetky strany a nasávala do seba atmosféru, ktorá bola hustá od napätia.
A opäť nič neobjavila. Naozaj bolo všetko ako obvykle. Nikto nikde nič nerozhádzal, neprevrátil, neprehľadával... nič. Nakukla všade, i do komôrky na čistiace prostriedky a do pivnice, ktorá sa začínala za hrôzostrašne pôsobiacimi dvierkami pod schodmi. Obozretne ich otvorila a nazrela dnu, do chladnej, nevľúdnej tmy. Potom skrútila vypínač a svetlo osvetlilo strmé sivobiele schody. S búšiacim srdcom zišla až dole a starostlivo si poprezerala všetky zákutia, nazrela za hromadu vriec i za veľké sudy, otvorila ďalšie dvere a motala sa medzi hrubými múrmi, z ktorých vystupovala nepríjemná vlhkosť, ktorá jej ihneď vliezla pod kožu a spôsobila, že o chvíľu sa jej zuby rozdrkotali nielen od strachu, ale i od zimy.
Nenašla nič.
Všetko bolo v poriadku.
A podľa všetkého si niečo také pomyslel dokonca i Galgan. Keď vedno prešli po celom dome, srsť sa mu prestala ježiť a zdalo sa, že sa celkom upokojil. Dokonca si zašiel i skontrolovať obsah misky, k čomu sa predtým nedostal. Sandra si vydýchla.
Preskakuje mi z toho, tak je to. Ale to je už predsa známa vec...
Otvorila príborník, vytiahla fľašu whisky, ktorú tam zanechal Filip, a poriadne sa napila.
Tak. A strašidlá nemajú šancu, pomyslela si.
Hneď sa jej uľavilo, nepríjemný, zvieravý pocit strachu zmizol a zostala po ňom len neurčitá obava, ktorá sa v podstate dala vydržať bez toho, aby ju nejako mimoriadne vyrušovala.
Rozhodla sa, že nepríjemné pocity hodí za hlavu, prezliekla sa do pohodlných voľných domácich šiat s motívom slnečníc (pohľad na ne navodzuje príjemný stav mysle!), uvarila si zelený čaj a pobrala sa k písaciemu stolu, na ktorom mala položený notebook.Sadla si a otvorila ho.
Krížom cez klávesnicu ležal veľký pás papiera, na ktorom sa skvel nápis:

TEŠÍM SA NA TEBA!

Pritlačila si dlaň na ústa, aby nevykríkla. Potom zavolala políciu.